Patrícia Rozgonyiová
Tajomstvo
Stál som na kopci. Podomnou niečo neskutočne prázdne s hrôzostrašnou ozvenou, väčšina ľudí to nazýva mestom. Nadomnou nekonečné nebo posiate hviezdami. V strede tohto živého predstavenia žiaril mesiac, dnes v tvare bochníka chleba. V nose ma šteklil závan vlhkého vzduchu a zimomriavky napovedali, že sa blíži búrka. Zmes pocitov, ktoré poznám viac ako svoje topánky. Pamätá sa vôbec niekto na čas, kedy mu jeho duša odpovedala? Tie dlhé rozhovory posplietané nariekaním, občas radosťou či preklínaním. Jednoducho sme sa naučili žiť bez nej. Tým pádom som asi posledný, ktorý ju ešte vlastní.